Darovanie krvi samému sebe

Autotransfúzia je odber krvi pre vlastné použitie. Ak ste o nej ešte nepočuli, možno sa pýtate, aký to má význam, ak nedarujem krv tomu, kto ju potrebuje. Odpoveďou je, že táto metóda sa v súčasnosti používa najčastejšie pri náročných chirurgických operáciách.

Kedy sa využíva autotransfúzia

darca_ruka.jpg Pred plánovanou operáciou, napríklad pred náhradou bedrového či kolenného kĺbu, príde pacient približne dva týždne pred termínom operácie na transfúznu stanicu, kde mu zoberú krv ako darcovi krvi. Táto sa odloží a v prípade veľkých strát pri samotnej operácii ju dostane späť.

Ide hlavne o bezpečnosť

Pre pacienta je to najbezpečnejší spôsob darovania krvi a je spojený s minimálnymi komplikáciami. Aj keď v dnešnej dobe je odobratá krv podrobne testovaná, nie je možné stopercentne zabrániť prenosu niektorých, hlavne vírusových ochorení . Autotransfúzia je najbezpečnejšia aj z pohľadu potransfúznych horúčkových alebo hemolytických reakcií, ktoré sú spôsobené prítomnosťou pre organizmus cudzích bielkovín. Kritériá na takýto odber sú menej prísne ako pri klasickom darovaní krvi. Odbery navyše môžu byť vykonané viac ráz, ideálny odstup medzi nimi je 5 až 7 dní.

Darovať môžu aj tí, ktorí by inak nemohli

Ďalšou dobrou správou je, že takýto odber môže byť vykonaný aj u pacientov, ktorí by už ako darcovia krvi nemohli byť akceptovaní, ako napríklad diabetici, hypertonici alebo pacienti, ktorí pravidelne užívajú lieky. Pacienti, ktorí trpia závažným ochorením srdca, nervového systému, však na takýto odber krvi nie sú vhodní.

Niečo z histórie

Prvé zdokumentované použitie autotransfúzie je z roku 1818. Londýnsky chirurg James Blundell si ako prvý uvedomil spojitosť medzí krvácaním a úmrtiami po amputáciách končatín. V tom čase sa ešte nič nevedelo o krvných skupinách, ba dokonca ani o funkcii krvi v tele. Pokusmi v  laboratóriu si potvrdil, že nie je možné podávať krv medzi rôznymi živočíšnymi druhmi navzájom. Pri ošetrovaní krvácajúcich žien s neutíchajúcim popôrodným krvácaním si všimol, že po vypláchnutí tampónov nasiaknutých krvou v soľnom roztoku by sa tento roztok mohol podať naspäť krvácajúcej pacientke.  Jeho nedokonalá metóda mala údajne 50-percentnú úmrtnosť, ale vo  svete medicíny to znamenalo veľký prelom. K dokonalosti sa metóda spätného podania krvi pacientovi dotiahla počas 2. svetovej vojny.