Prečo darcovia nevydržia bez darovania krvi?

Koľko ľudí závisí od dobrovoľného darovania krvi? Zastavil by sa bez darcov život v nemocniciach? Prečo si naše telo vyrába morfín a čo s tým majú spoločné darcovia krvi?  Pýtali sme sa prezidenta Slovenského Červeného kríža, dlhoročného darcu krvi a lekára – záchranára Viliama Dobiáša.

MNO_DOBIAS VILIAM_002.jpg Ste držiteľom Kňazovického plakety, za 41 rokov ste dokázali nazbierať 100 odberov. Ako sa Vám to podarilo, keď vlastne nemáte rád pohľad na krv?

To, že nemám rád pohľad na krv, používam v súvislosti s výučbou prvej pomoci. Je to myslené trocha ironicky, zveličene. Samozrejme, že nemám rád krv, keď ju vidím, tak ju zastavujem.

Prvýkrát ste darovali krv v pohnutých časoch, presne 21. augusta 1968.  Cítili ste, že naozaj môže byť zle, že okupácia bude znamenať veľké krviprelievanie?

Dnes na to spomínam už s úsmevom, ale plazili sme sa s kamarátom v Košiciach cez Námestie osloboditeľov, kadiaľ tiahli kolóny tankov, áut, 24 hodín v kuse bez prestávky. Vtedy sme to brali ako dobrodružstvo. Nebál som sa toho, že ma zastrelia. Ten pocit, že idem pomôcť, lebo už pol roka mám osemnásť a už môžem, tak pocit tejto dôležitosti prekonal ostatné pocity.

MNO_DOBIAS VILIAM_009.jpg Bolo aj vtedy darcovstvo bezpríspevkové alebo sa za to platilo?

Finančná odmena bola vtedy definovaná ako príspevok na stravu. Odber plazmy sa dal robiť dvakrát do mesiaca a bol za 300 Kčs. Jeden čas som ako študent chodil darovať plazmu, mesačne to bolo 600 Kčs. Vtedy plat začínajúceho lekára bol 1800 Kčs v hrubom. Ako študent som si dobre žil, mohol som frajerku pozvať do cukrárne, kupoval som jej kvety, nemusel som ich kradnúť v parku, keď som chcel vyzerať ako gavalier. Boli ľudia, ktorí brali darovanie ako prilepšenie, za samotnú krv nebol príspevok až taký zaujímavý.

Bolo vtedy darcov krvi viac, keď za to mohli získať nejaký finančný príspevok, než je dnes?

Ani nie, to percento populácie je približne rovnaké. Ale pred dvadsiatimi – tridsiatimi rokmi sa aj menej operovalo. Dnešný pokrok v lekárskej vede umožňuje lekárom púšťať sa do operácií, do ktorých by sa pred pár rokmi nepustili, lebo boli považované za veľmi rizikové a vykonávali sa ako posledná možnosť. Dnes patria k štandardným výkonom. Tých zákrokov, náročných na množstvo krvi, nebolo toľko ako dnes. Keď vznikol problém s dostatkom krvi, robili sa mimoriadne nábory cez výzvy prostredníctvom rozhlasu a podobne.

Dnes  sa za darovanie krvi neplatí, čo podľa Vás motivuje ľudí stále chodiť na transfúzne stanice?

Možno to vyznie ako klišé, ale asi pocit solidarity s ostatnými. Solidárni sme vo všeličom, aj zdravotné poistenie je solidárna záležitosť, i keď určitým spôsobom vynucovaná. Človek nikdy nevie, kedy bude on to isté potrebovať. Treba sa na to pozrieť tak: krv, ktorú nedám, sa v mojom tele znehodnotí, rozpadne.  Niekomu druhému zase môže pomôcť. Aj pol litra krvi môže zachrániť život. Kedy už môže človek spraviť niečo vznešené ako zachrániť život? Je to motivácia, ktorej sa nedá odolať.

Čo je pravdy na tom, že darcovia krvi bývajú zdravší?

Ľudia, ktorí pravidelne darujú krv majú nižšie riziko vzniku infarktu. Čo môže súvisieť s tým, že sú vyrovnanejší.  Ale aj so zložením krvi po odbere. Keď sa odoberá celá krv, trvá, kým sa v nej doplnia všetky látky. Po odbere je koncentrácia krvných elementov – buniek a doštičiek – redšia. Plazma sa doplní v priebehu pár hodín, ale krvinkám to trvá, redšia krv je prevencia vzniku infarktu.

Je dnes podľa Vás na Slovensku dostatočný počet darcov krvi?

Darovať krv by mal asi každý zdravý človek, na druhej strane, počet ľudí v populácii, ktorí darujú krv, je nízky. Hovorí sa, že zásob krvi je tak akurát. Na dlho sa zásoby robiť nemôžu. Ak by bola širšia základňa darcov krvi, veľmi by to pomohlo.

Kedy je najviac cítiť ich nedostatok?

Najčastejšie chýba krv v lete. Napriek tomu, že aj lekári sú na dovolenkách, teda sa menej operuje, aj darcovia sú v lete preč. Vzniká problém s dostatkom krvných zásob. Ak by bola širšia základňa darcov, možno by  sme nemuseli organizovať ani prázdninovú kvapku krvi.

Čo by sa stalo, keby darcovia prestali  s darovaním? Aké by boli najpesimistickejšie scenáre?

Odhadujem, že v priebehu týždňa by v nemocniciach zastavili viac ako polovicu operačných výkonov (Pozn.red: len poistencov Dôvery operujú dvestotisíc ročne). Je mnoho aj celkom bežných operácií, kde sa pre istotu rezervujú krvné konzervy pre operovaného pacienta, i keď ich nemusia využiť. Napríklad operácia žlčníka. A naopak, sú výkony, na ktoré sa objedná krv, minie sa a chýba. Chirurgovia by si nemohli dovoliť začať operáciu, ku ktorej sa krv objednáva, hoci sa nevyužije. Nikdy by nevedeli, kedy by im chýbala.

Ktoré operácie by sa odložili úplne?

Týka sa to operácií srdca, pľúc, tenkého, hrubého čreva, žalúdka, žlčníka, prostaty, prsníkov, gynekologické operácie. Snáď okrem drobných operácií prietrží a apendixu, sa ku všetkému zadržuje krv.

Pri akých zákrokoch spotrebujú najviac krvi?

Operácie srdca, aj také, ktoré sú dnes považované za bežné – náhrady chlopní, premostenie ciev pri nedokrvení srdca, mozog, hrubé črevo, žalúdok.

MNO_DOBIAS VILIAM_011.jpg Koľko litrov krvi sa spotrebuje pri náročných zákrokoch?

Sú ťažké úrazy s vnútorným krvácaním, kde je bežná spotreba 5 -7 litrov krvi. Alebo ťažké popôrodné stavy si vyžadujú niekoľko litrov krvi, kým sa nezastaví zdroj krvácania. Aj pri operáciách niektorých nádorov rátame spotrebu na litre.

Na liter krvi treba dvoch darcov, na jedného pacienta sa teda skladajú niekoľkí.

Keď niekto daroval krv len desaťkrát, je to päť litrov krvi, čo môže zachrániť život dvom ľuďom. Stonásobní darcovia možno zachránili viac životov ako niektorí lekári.

Viacerí naši darcovia na Facebooku sú nešťastní, ak im choroba zabráni nechať si pustiť žilou po plánovanej troj- či štvormesačnej prestávke. Pociťujú akúsi formu závislosti. Má to medicínske vysvetlenie? Stali ste sa aj Vy závislým od darovania krvi, pociťovali ste to rovnako?

Samozrejme, má to medicínske opodstatnenie. To, čo pociťujú pravidelní darcovia, sú abstinenčné príznaky. Chýbajú im hormóny šťastia, endorfíny, ktoré sa po odbere vyplavujú do tela. Každý dobrý skutok nám zvyšuje hladinu endorfínov. Funguje to ako závislosť na heroíne. Heroín sa v organizme najskôr zmetabolizuje na morfín. (Používa sa aj ako liek na tlmenie silnej bolesti u pacientov, pozn.red.) Až potom účinkuje v organizme. Heroín by bez rozloženia
v organizme neúčinkoval. Je to externý morfín, ktorý vyvoláva dobré, príjemné pocity. Ale organizmus si vytvára tieto analgetické súčasti ako endogénne, telu vlastné morfíny. Keby sme nemali ich určitú hladinu v tele, každý krok by bol bolestivý.

Môžete to bližšie vysvetliť?

Napríklad pri chôdzi by nás bolelo aj trenie kĺbov. To, že nás bežný život nebolí, je vďaka tej hladine endorfínov, ktorú si telo udržiava.

MNO_DOBIAS VILIAM_003.jpg Udržiava? Telo si neustále vyrába morfín?

Dokonca, keď je človek v stave bez bolesti, leží na posteli, a nehýbe sa, funguje v mieche generátor bolesti, ktorý vyvoláva podprahovo bolestivé impulzy. Mozog ich nevníma, ale telo áno. A proti týmto umelo vytvoreným bolestivým podnetom si udržujeme hladinu endorfínov.

Robenie dobrých skutkov, ako darovanie krvi, spôsobuje rovnaké pocity ako droga závislému, či telu vlastný morfín?

Keď spravím niečo dobré a mám z toho dobrý pocit, zvyšuje mi to hladinu endorfínov. Pred dvoma rokmi ma z darcovstva vyradili kvôli onkologickému ochoreniu. Ale po 40 rokoch darovania som mal stále dobrý pocit po odchode z transfúznej stanice. Ako keď som kedysi za študentských čias užíval občas :-) amfetamín. Je to droga na povzbudenie. Celých 40 rokov sa mi  po odbere  tie pocity vracali.  Pocit šťastia je návykový, je to vidieť na športovcoch. Ak je niekto zvyknutý behať a pár dní nemôže, tak po tom prahne, má abstinenčné príznaky. Darca krvi je nastavený na svoj interval a keď nejde, tiež má abstinenčné príznaky. Je to pekná závislosť. Páchať dobro sa môže stať závislosťou.

Sú ľudia, ktorí nikdy nedarovali krv, pretože sa boja ihly. Mám viacerých kolegov s týmto hendikepom. Ako by ste ich presvedčili Vy?

Povedal by som, že je to výhovorka. Bolesť z pichnutia ihly v porovnaní s možnosťou niekomu zachrániť život je neporovnateľná. Keby sa to obrátilo a kolegovu krv potrebuje blízka osoba, tiež by jej do očí povedal: zomri, ja neprekonám strach z ihly! Asi nie.

MNO_DOBIAS VILIAM_008.jpg Práveže nikto z nich nemá teoreticky problém darovať blízkemu...

Ale krv stále niekto potrebuje. Takže tá bezprostredná súvislosť tam nie je. Ten, kto tvrdí, že sa bojí ihly, asi nevidí nikoho umierať na nedostatok krvi alebo vykrvácanie. Ale tá súvislosť tam je.

Majú nemocnice k dispozícii aj zásoby vzácnych krvných skupín? Existuje databáza takýchto darcov, ktorých v prípade potreby zavolajú?

Existuje taká databáza darcov. Na to, či máte vzácnu krvnú skupinu, prídete, ak darujete krv v separátore. Teda, darujete len jednu jej zložku – plazmu alebo biele či červené krvinky.

Vy ste sa takto nechali testovať?

Tiež som sa nechal testovať na tri desiatky antigénov, keď bolo treba niekomu dať krvné doštičky, napríklad po ožarovaní alebo pri detskej leukémii, príjemca sa otestoval na niekoľko ďalších antigénov a v databáze hľadali darcu. Keď som chodil na separátor, tak mi zavolali, keďže som bol jediný na Slovensku, ktorý mohol túto krv poskytnúť konkrétnemu príjemcovi. Na špeciálne potreby sa robia špeciálne odbery.

Čo má spraviť darca krvi, ak chce patriť k takto vyvoleným?

Pôjde darovať krv, a tu môže povedať, že by chcel darovať aj na špeciálne účely. A podľa jeho veku, zdravotného stavu a časovej dostupnosti lekári rozhodnú, či ho budú testovať.

Môže takýto darca krvi darovať aj viackrát ročne?

Na separátory sa dá ísť znova aj po niekoľkých dňoch, krvné doštičky sa obnovia za necelé dva dni. Majú krátku životnosť. Ak mi ich neodoberú, tak sa rozpadnú. Biele krvinky majú o niekoľko dní dlhší interval, červené sa za tri mesiace obnovia kompletne, keď ich nedarujem, tak o ne aj tak prídem.

MNO_DOBIAS VILIAM_005.jpg Darcovia sa u nás stretávajú s nevôľou zamestnávateľov, akceptovať po darovaní deň voľna. Má Slovenský Červený kríž možnosť apelovať na dodržiavanie tohto pravidla?

V Zákonníku práce je na to paragraf, v zákone je to ošetrené
v prospech darcu.

Predsa len, mnohí sa sťažujú, že zákon im to povoľuje, no zamestnávateľ to neakceptuje a radšej ich na odber nepustí. Čo sa s tým dá robiť?

Môžeme na zamestnávateľov vydať len morálny apel. Mali by si uvedomiť, že darcovia krvi sú zdravší ľudia. Trpia v oveľa menšej miere na  ochorenia chrbtice. Vyhýbajú sa im aj dve najväčšie príčiny práceneschopnosti – prechladnutia a ochorenia horných ciest dýchacích. Zamestnávateľ by si mal vedieť zrátať, že keď zamestnanca pustí na tri štyri dni v roku z práce, tak zvyšné dni mu tam človek odpracuje.

Fanúšikov v komunite darcov krvi na Facebooku sme vyzvali, aby Vám položili nejaké otázky. Jedna z nich bola od nezamestnaného, ktorého vyradili z databázy čakateľov na prácu, pretože kvôli darovaniu krvi nestihol v ten deň návštevu úradu práce. Myslíte si, že má nárok na výnimku?

Je mi ľúto, že tento človek nemá prácu. Ale keď si vedia pracujúci ľudia manažovať čas tak, aby darovali krv a nevynechali dôležité povinnosti, mal by to dokázať aj on. Je to otázka schopnosti manažovať svoj vlastný čas. Ak by šlo o prípad, že tohto človeka zavolali priamo z nemocnice, pretože potrebovali práve jeho krv, určite by som na jeho mieste kontaktoval najskôr úrad práce, vysvetlil záležitosť a snažil sa s nimi dohodnúť. Nie som zástanca vytvárania rôznych výnimiek pre darcov krvi.

Prečo?

Je ťažké nájsť také ocenenie pre darcov krvi, ktoré by nešlo na úkor iných ľudí. Napríklad bezplatná MHD. Je to síce pekné gesto, ale kvôli tomu, že ja mám lístok zadarmo, bude niekto druhý platiť viac. Nie som stotožnený s tým, aby si darcovia nárokovali takéto úľavy. Hoci zachraňujú hodnoty omnoho vyššie, ako je len hodnota krvi. Pripomína mi to otázku jedného darcu, ktorý ma žiadal o pomoc, pretože dostal pokutu za parkovanie na zákaze parkovania. On tam zastal, pretože šiel darovať krv. To však nie je dôvod na obchádzanie pravidiel.

Čo ste mu odpísali?

Ak daruje krv o desať minút neskôr, ktoré strávi hľadaním parkovacieho miesta, nič sa nestane. Asi som ho nepotešil.

MNO_DOBIAS VILIAM_012.jpg

Zhovárala sa Monika Šimunová, foto: Miro Nôta


Ďakujeme za každú kvapku krvi

Copyright © Dôvera, 2010. Idea & Design ZRGZ|DGTL ZARAGUZA Digital
Dôvera Slovenský červený kríž